Venuj si čas a pozornosť

Dnešná doba je taká akási ambivalentná. Na jednej strane svet dosiahol pokrok, o akom sa ľudstvu pred niekoľkými desiatkami rokov ani nesnívalo, na druhej strane- veľa z tých pokrokových vecí nám v čase ukazuje, že majú aj svoju odvrátenú stránku.

žena premýšľajúca v prírode

Netreba ani chodiť ďaleko do minulosti- ja ešte nepatrím do starého železa, ale živo si spomínam na „výdobytky“ vedy a techniky, nad ktorými som ako dieťa krútila hlavou, a dnes sa na nich schuti smejem v rôznych „retro“ zbierkach. Takže- vďaka týmto veciam sa máme lepšie, a zároveň horšie.

Zoberte si malé deti- narodili sa do doby, ktorú my považujeme za výhru- veď majú toľko hračiek, možností, stimulov… Áno, majú ich toľko, až medzi nimi nestíhajú prepínať svoju pozornosť, a nám sa zdá, aké sú nevďačné, keď sa s tou- za pol výplaty kúpenou hračkou- pohrali len pár minút a skončila na polici medzi stovkou ďalších. No nie- nie sú nevďačné. Sú „prepodnetované“. Dospelí sú zasa „preúkolovaní“.

Ráno vstávame s myšlienkami na rad povinností, ktoré sú nevyhnutné, a ktoré nesmieme zabudnúť spraviť, potom pracovný kolotoč, potom domácnosť a rodina. Pomedzi to sa chceme aj spoločensky vyžiť, aj upratať, aj sledovať dianie vo svete. A tak sa stáva, že začneme niečo robiť, ale medzitým nás vyruší iná vec, začneme sa venovať tej, ale vtom si spomenieme na niečo naozaj dôležité, a v snahe na to nezabudnúť sa tomu začneme bezodkladne venovať. Robíme tristo vecí, a nič poriadne. Niekedy vlastne ani nevieme, čo všetko si nazačíname. Sme duchom neprítomní. Dolova živé mŕtvoly.

Keď nám to niekto pripomenie, zdesíme sa, že si základné veci nepamätáme, a už mávame nostalgicky svojej pamäti, ktorú sme pomyselne rovno pochovali. Pritom jej nie je nič iné ako to, že nestíha ukladať veci, lebo prelietame z činnosti na činnosť a ničomu pritom nevenujeme dostatok pozornosti. A bez pozornosti pamäť skrátka nemôže fungovať. Obviňujeme šéfa, dobu, storočie, celý svet, ale v skutočnosti sme my sami dobrovoľne vpustili do svojho života zlodeja, ktorý nás okráda o čas, pozornosť, a ak to včas nezastavíme, ukradne nám aj zdravý rozum.

Mohli by ste oponovať, že ste géniami, a niektoré veci skrátka robíte ani neviete ako, a že ste multičlovek a zvládate multitasking. Nehádam sa- len: jedna vec je automatizácie niektorých činností, a druhá vec zaneprázdnená myseľ. Mozog človeka má kapacitu, ktorú zďaleka nevyužíva naplno, a aj keď sa vám zdá, že vám exploduje mozgovňa, nie je to tým, že ste génius a podarilo sa vám využiť celý rozsah mozgu, ale skôr tým, že tým kúskom šedej hmoty chcete toto všetko obsiahnuť. 

Ak by sme sa zahrali na školu, a dali by sme si za domácu úlohu zaznamenávať kompletne všetko, čomu sme sa cez deň venovali, zrejme by zoznam priemerného dospelého človeka bol naozaj dlhý. ALE- boli sme v tých činnostiach hlavou naplno? Alebo len telo vykonávalo niečo, na čo je zvyknuté? Ak si neviete vybaviť detaily, alebo musíte skontrolovať, či za vami je nejaký výsledok, lebo si nepamätáte- bolo to len telo bez mysle. Ale kde bola tá? Na dovolenke rozhodne nie. Vypnúť myseľ je pre mnohých ľudí neskutočne náročná vec, čo ako jednoducho znie. Bola niekde inde. Niečo ju ukradlo, niečo ju zamestnávalo. Niekde sa flákala. Okolie, naše telo, ale aj naša duša kričia o našu pozornosť, ale my ju máme skrátka práve niekde inde. Kde?

Ako sa v poslednej dobe z mnohých prieskumov a štatistík ukazuje, najväčšími zlodejmi našej pozornosti, ale aj času je internet, virtuálny život, sociálne siete, telka.

Je pre nás atraktívne vedieť vždy všetko a hneď. Nechceme prepásť žiadnu novinku zo sveta vecí, ktoré nás zaujímajú, a preto sme si ich followli. Sme tak opantaní porovnávaním sa s inými, že všetko hneď musíme zavesiť na net, že si nevieme vychutnať čaro prítomného okamihu, lebo si musíme spraviť 300 rovnakých záberov, a potom ďalšiu hodinu vyberať ten najlepší, ktorým sa pochválime. Neráta sa nám deň, kedy by sme doblba nescrollovali plochu, niekedy celkom bezcieľne, inokedy v snahe vedieť o ostatných pomaly viac ako o sebe.  Lajky, komenty a smajly sa pre nás stali akýmsi meradlom našej úspešnosti, obľúbenosti, a sledovanosti. Ako rýchlo potom spľasne to naše do nekonečných rozmerov nafúkané ego, keď máme narodeniny, a ani najbližší si nespomenú, že dnes je ten deň, lebo skrátka im to nepíplo ako pripomienka z niektorej siete.

Čo teda s tým?

Nuž- ak sa zbavíte akejkoľvek techniky, pravdepodobne budete naozaj strádať. Pretože je v nej aj kus pozitívneho a praktického, užitočného. Uvedomte si, že vy ste pánmi svojho života, vy rozhodujete o tom, čomu, kedy a koľko sa budete venovať. Čas je príliš vzácny na to, aby sme ho investovali takto nerozumne. Všetkého veľa škodí!

Naučme sa zahĺbiť sa do seba, stíšiť sa, a možno budeme prekvapení, s kým to máme v tom zrkadle dočinenia. Že objavíme v sebe veci, vlastnosti, pocity, záujmy, o ktorých sme ani netušili, že tam sú. Že veci, ktoré nám nedávali zmysel sa zrazu celkom jednoduchou rovnicou vyriešia, a budú dávať zmysel. Že našim deťom zasvietia očká, lebo vás zrazu budú cítiť „tak blízko“. Že manžel/ka nám povie niečo milé, lebo- hoci sme to stále my, sme akýsi iní…

Naučme sa vnímať čo robíme, a preciťovať. Vnímajme fyzické, ale aj emocionálne veci naplno. Zhlboka dýchajme. Sústreďme sa naplno na činnosť, ktorej sa práve venujeme. Možno vám to na začiatku nepôjde tak jednoducho, možno si budete pripadať zvláštne, keď sa budete pri umývaní rúk sústrediť na to, čo pri tom cítite. Časom sa vám to ale bude určite dariť. Vaša myseľ sa upokojí, a pokojná myseľ sa vždy prejaví globálne na človeku- v jeho úspechoch, komunikácii, zvládaní nárokov bežného dňa.

Sami sebe sa znova staneme šéfmi.  Budeme vyrovnanejší, pokojnejší, šťastnejší. Žiadna umelo nafúknutá bublina s dutým vnútrom. Žiadne mozgy s nohami. Žiadne telá bez zmyslov. Len jedinečné, vyrovnané ľudské bytosti spokojné so sebou, svojim životom. V harmónii s tým, čo prežívame.

Uvedom si, že mozog je tvojim svetlom, ale svietiť ti bude len vtedy, ak si naplno uvedomíš, že to ty si ten, kto zapína a vypína to svetlo.